Eva NAGYOVA, Roľnícke noviny (1980): S O S z Muránskej planiny
Kdo raz zajde na Muránsku planinu, jednu z nejkrajších prírodných rezervácií na Slovensku, určite ho zvedavost zláka daleko do hor a lesných stráni, aby uvidel to, čo už v dnešnom modernom svete málo vidiet - volne sa popásajúce kone. Málokde v našej vlasti sa využívajú kone na lesné práce, a ešte menej je takových miest, kde ich chovajú a vycvičujú pre ťažbu a zvoz dreva. Lesný závod Revúca, patriaci do Východoslovenských štátnych lesov v Košiciach, je jedným z tých mála závodov, ktorý okrem práce s drevom sa venuje plemennému chovu koní.
Medzi voľne popásajúcimi sa koňmi nauránskej planine žije, vlastne už dožíva posledných sedemnásť kusov zo základného huculského stáda. Žeby ozaj dožívalo jediné póvodné slovenské plemeno horských koní ? Počas našej návštevy sme sa o tom, žiaľ, presvedčili, ale ...
Na úvod nám výrobný námestník riaditeľa Lesného závodu v Revúcej, ing. juraj Gažúr, povedal:
- Plemenným chovom koní sa zaoberáme už od roku 1952. Ako základ nám slúžilo stádo huculských koní, plemeno malého horského koníka, vážiaceho 300 - 380 kíl. Neskór však sa do našich lesov "votrela" technika, výrobné úlohy sa zvýšili a koníky nestačili na prácu. Preto sme uvažovali o vyšľachtení nového druhu - skrížili sme ich s druhmi haflinga, noricka a fjorda, a tak sme dosiahli nové plemeno slovenského horského koňa, ktoré už váži od 580 - 600 kíl.
Takmer 400 koní, ktoré tvoriaich majetok, chovajú v troch strediskách. V Dobšinej sú chovné matky so žribätmi, na Pasekách sú žriebätá vo veku od šiestich do osemnácti mesiacov, a tie staršie sú na Ľadovej. Výcvik koní trvá šesť mesiacov a robí sa na Muránskej planine. Tých posledných sedemnásť koní zo základného stáda už nevyužívajú na žiadnú prácu, tie "trpia" a nechávajú ich dožiť.
Na blížšie oboznámenie sa s huculskými koňmi treba trochu načrieť do histórie a čo-to povedať o ich póvode.
Huculi boli horalskou etnografickou skupinou ukrajinského národa, žijúcou vo východnej časti Karpát. V období valašskej kolonizácie v 14. - 17. storočí prišli vedno s inými vetvami horalského obyvatelstva z Balkánu a usadili sa na území dnešnej Zakarpatskej USSR. Charakteristickým zamestnaním Huculov bolo salašníctvo, pastevníctvo, a drevorúbačstvo. Žili v špeciálnom horskom prostredí, zvykli si na tvrdé prírodné podmienky. Od nich pochádza plemeno malého horského koníka - hucula. Huculi, neskór žijúci aj v oblasti Muránskej planiny, neúprosne zaobchádzali s konmi. Preto si zvieratá okrem tvrdosti prírody zvykli aj na "tvrdosť" človeka, mohli vykonávať aj tie najťažšie práce. Na Muránskej planine sa vychoval huculský koník bezkydsko - poloninského rázu. Je to jediné póvodné slovenské plemeno. Považuje sa za zoologickú raritu, má vynikajúce genetické vlastnosti: vytrvaľosť, nanáročnosť, vysokú plodnosť; v terénoch, kde zlyhá každá mechanika, hucul vydrží ... Preto sa huculské kone stali základným stádom pri ich šľachtení. Sú menšieho rastu, majú podlhovasté telo i krk, hlavu trochu väčšiu oproti telu, nohy kratšie, ale veľmi pevné a pekne sformované. Sú to hnedo sfarbené kone s čiernou hrivou a chvostom.
Prírodné a životné podmienky, aké poskytuje Muránska planina, sú jedinečné pre existenciu ohto druhu koňa - drsné zimy, klonene horské lúky, bystriny, vápencové podložie. Prečo ich teda nechovajú a ani nezamýšľajú chovať v Lesnom závode v Revúcej ?
- Nemáme na to prostriedky, ani možnosti, - povedal výrobný námestník, - Sami si zabezpečujeme potravu pre kone, a čo je najhoršie, nemáme dostatok pracovných síl. Preto si nemóžeme dovoliť taký "prepych", chovať kone, ktoré už na prácu nepotrebujeme.
Jeho odpoveď nás celkom neuspokojila, aj keď chápeme, že lesný závod má pre národné hospodárstvo zabezpečovať oveľa dóležitejšie úlohy. Ale kto by mohol zachrániť huculské kone ? V Československu žije dnes 160 huculských koní. Niekoľko ich majú v žrebčíne v topoľčiankách pri Nitre a väčšinu z nich vykúpil Hucul klub v Prahe. Nie je bez zaujímavosti aj ten fakt, že Ministersto poľnohospodárstva a výživy ČSR v roku 1979 huculského koňa zaradilo do genofondu chránených zvierat v ČSSR. Dokonce i niektoré krajiny v západnej Európe sa zaujímajú o tento druh koňa...
Odborný pracovník Správy chránenej krajinnej oblasti Muránska planina, ing. Emil Gočál, k tejto otázke zaujal následujúce stanovisko:
- Huculskému stádu na Muránskej planine hrozí úplné vyhynutie. Kedysi tu žilo 550 koní, dnes už len 17 ! Ak sa už tieto kone nedajú použiťna lesnú prácu, ich silu a krásu mohli by sme využiť v turistických a rekreačných strediskách, zapoji't ich do práce Horskej služby, v národných parkoch, či v chránených krajinných oblastiach. Mohli by sa vyzži't na jazdecké kurzy a na liečenie pri chorobách chrbtice, ďalej pri zalesňovacích prácach vo vysokohorských oblastiach. A to už nehovorím o takých turistických atrakciach, ktoré by nám priniesli aj devízy. Keď sa vedia o ne postarať v českých krajoch,prečo by sme sa nemohli postarať o zachovanie ich rodu u nás na Slovensku, odkiaľ vlastne pochádzajú ? Žeby sme už len z tohto hľadiska nenašli možnosť zachrániť stádo huculských koní ?
Na Muránskej planine je dostatok možností, ako zachovať toto plemeno. V Ďankovej a Čuntave sú nevyužité maštale, kde by sa mohlo ustajniť až 100 koní.
Pracovníci Správy CHKO na Muránskej planine už dlhé roky korešpondujú s róznymi kultútnymi a hospodárskymi inštitúciami na Slovensku, aby zachránili posledných sedemnásť huculských koní pre ďalšie rozšírenie stáda. Ale ako sa zdá, nikto o huculské kone nemá záujem. Ani SAV, SÚPSOP, MPVž SSR, či Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva SSr alebo VŠP v Nitre. VŠ veterinárna a ďalšie inštitúcie.
Na zachovanie rodu huculských koní treba však urobiť rozhodné kroky. Z Muránske planiny sa ozýva naliehavé S O S !
